jump to navigation

MODLITBA 29. december 2013

Posted by chanele6019 in JUDAIZMUS.
Tags: , , , , , , , ,
add a comment

ŠACHRIT, MINCHA, MA´ARIV, MUSAF

158

ŠACHRIT je ranná modlitba, ktorej názov je odvodený od svetla = ŠACHAR.

Modlitba ako taká je v zásade rozhovor s bohom, ktorý Ho podľa tradície môže ovplyvniť. Modlitba má niekoľko podôb: prosba, vyznanie hriechov, ďakovanie alebo meditácia.

Modlitba môže byť ako osobná, tak aj predpísaná nosachom (tiež minhag = rítus, zodpovedajúci lokalite, aškenázsky, sefardský, orientálny).

Modlitby sú náhradou za pravidelné obete Chrámu po jeho 2.churbane. Preto sa aj synagóga zvykne nazývať “Domom modlitby” – Bejt tefila.

Súčasnú podobu získali predpísané modlitby v čase formovania rabínskeho judaizmu a spísané sú v siduroch (modlitebná kniha na bežné dni) a v machzoroch (modlitebná kniha na sviatočné dni). Vo svojej podstate nahrádza dennodennú obeť chrámu. Pozostáva z textov o obetiach v chráme (korbanot), pesukej de zimra (žalmy s požehnaním), Šema (Vyznanie viery), Amida (Šemone esre – modlitba 18. požehnaní), Tachnun (prosebná modlitba, Žalmy 6.2-11; 2S 24.14), Kadiš (modlitba pozostalých) a Alejnu (
záverečná modlitba, zdôrazňujúca Božiu zvrchovanosť.

Pri rannej modlitbe sa okrem soboty, vysokých a pútnických sviatkov, používajú aj tefilin a talit. Presný postup nájdeme v Talmude, alebo v skrátených podobách halachy, napr. Ša´arej halacha, Kicur šulchan aruch.

174

Rovnako ako ranná modlitba, tak aj popoludňajšia modlitba MINCHA je náhradou za každodenné obete prinášané do chrámu. Jej názov je pravdepodobne odvodený od biblického veršu 1K 18.36. Skladá sa zo Ž 145, Amidy, Tachnunu a Alejnu.

Večerná modlitba MA´ARIV (erev=večer), ako jediná zo všetkých troch denných modlitieb je chápaná ako nepovinná, pretože večer sa do chrámu obete neprinášali. Maimonides však učil (Mišneh Torah, Tefila 1.6), že nakoľko sa stala všeobecným zvykom, stáva sa tým povinnou.

Modliť by sa mala po východe prvých troch hviezd a možno ju odriekať kedykoľvek do polnoci. Bežne v praxi sa zvykne odriekať bezprostredne po Minche.

Modlitba MUSAF je dodatková modlitba rovnako ako boli do chrámu prinášané aj dodatkové modlitby na sviatky. Modlí sa teda len na Šabat, Roš chodeš, Pesach, Šavuot, Sukkot, Roš hašana a Jom Kipur (TB Joma 33a). V aškenázskom ríte na posledné dva sviatky je doplnená o známu modlitbu Unetane tokef.

Musaf je teda de facto aj de iure vlastne náhradou za už spomínané sviatočné dodatkové obete (4M 28-29; TB Ber 26b).

-chanele-

MEZUZA 1. november 2013

Posted by chanele6019 in JUDAIZMUS.
Tags:
add a comment

Dosl. “zárubňa dverí”.

Mezuzou nazývame pergamenový zvitok s biblickými veršami (5M 6.4-9; 11.13-21), ktoré obsahujú modlitbu ŠEMA, tzv. “židovské vyznanie viery”.

So spomínanými textami sa spája tiež používanie tefilin (modlitebné remienky) a cicit (strapce). Mezuza, tefilin a cicit sú len symboly, ktoré majú pripomínať Božie príkazy a Božiu prítomnosť, nie sú to talizmany. Takéto predmety nazývame “znamenia” (otot) alebo “svedectvá” (edot).

Text na pergamen píše sofer (pisár) a z druhej strany zvitok obsahuje Meno Božie ŠADAJ, ktoré je akrostichom slova ŠOMER DALTOT JISRAEL (Strážca dverí Izraela).

Zvitok sa potom vkladá do púzdra vyrobeného z rôznych materiálov (drevo, kov, kameň, sklo, umelá hmota…).

Mezuzu upevňujeme do pravej hornej tretiny dverí na okraj zárubne, a teda po pravej strane vchádzajúceho, na všetky trvalo obývané miestnosti. Nedáva sa na toalety, špajze, pivnice, sklady, miestnosti na uskladnenie odpadu, záhradné domčeky, sukot, mikve, verandy, pokiaľ tieto neslúžia ako priamy prechod do obývanej miestnosti. Bez mezuzy sú tiež miestnosti, do ktorých sa vchádza dverami, ktoré sú v strope (pôjd), alebo v zemi (pivnica), lebo takéto okraje dverí nie sú považované za zárubňu.
OLYMPUS DIGITAL CAMERA

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Miestnosti, ktoré obývané nie sú, ale sa nimi prechádza do obývaných priestorov, mezuzu mať musia, ale nehovorí sa pri jej vešaní požehnanie.

Všetky ostatné podrobnosti ohľadom jej použitia a presného umiestnenia v prípade výnimočných podmienok pojednáva halachické dielo Šulchan aruch od Jozefa Kara a aj jeho skrátená verzia Kicur šulchan aruch.

-chanele-

TEFILIN 12. júl 2013

Posted by chanele6019 in JUDAIZMUS.
Tags: ,
add a comment

Tefilin sú modlitebné remienky vyrobené obvykle s teľacej kože, alebo z kože iného rituálne čistého zvieraťa. Používajú sa tefilin šel roš (na hlavu) a tefilin šel jad (na ruku), obe sa skladajú zo štvorcovej škatuľky, ktorá je obalená do jedného kusu kože. Na ňu sú pripevnené remienky v dostatočnej dĺžke. Škatuľky, nazývané tiež batim (domy)obsahujú štyri citácie Písma (2M 13.1-10, 11-16; 5M 6.4-9, 11.13-21).

Postup o ich spôsobe zakladania je daný ústnym zákonom (halacha) avšak nejedná sa o rabínsky príkaz. Existujú písomné dokumenty (Aristeas 159; J.Flavius, TB Ber 6a, Sanh 92b a pod.)ale aj samotné tefilin nájdené v Kumráne, ktoré dokladujú ich používanie ešte pred obdobím normatívneho judaizmu a apelujú tým na ich staroveký pôvod.

Zakladajú a pri rannej bohoslužbe, až po oblečení talitu a vždy zásadne postojačky. Nepoužívajú sa na šabat, Vysoké a pútnické sviatky ( v niektorých komunitách ani na chol ha-moed), pretože tieto sú sami o sebe “znamením”, netreba ich zvýrazňovať ešte aj pomocou tefilin (“znamenie na tvojej ruke” a “pamiatka medzi očami tvojimi” – 2M 13.9, 16; 5M 6.8, 11.8).

Pri ich zakladaní sa recitujú špeciálne požehnania (Kicur šulchan aruch kniha I. kap.10; Šaarej halacha kap.6). Tefilin šel roš sa umiestňujú nad čelo, tam kde začínajú vyrastať vlasy, remienky vedú dozadu na šiju, kde sa uviažu a konce remienkov visia cez obe paže dopredu. Tefilin šel jad sa umiestňujú nad lakeť, aby boli najbližšie k srdcu, remienok sa zatiahne nad lakťom, potom sa sedem krát ovinie proti smeru hodinových ručičiek okolo predlaktia, potom tri krát okolo dlane, aby tvoril na chrbáte dlane písmeno šin (od šadaj) a zbytok sa omotá okolo prostredníka. Koniec remienka spravidla visí voľne dole.

Založenie tefiin by mala predchádzať meditácia.

Tefilin dnes nosia len muži starší 13 rokov, okrem ženícha v deň svadby a pozostalého v prvý deň šivy.

V minulosti nosili tefilin bežne aj ženy (TB Eruvim 96a), zakázané im to bolo až v stredoveku (Mapat ha-šulchan, Orach chajim 38.3). Talmud uvádza, že pôvodná funkcia tefilin bola ochranná – amulety (TB Eruvim 10.1).

Niekedy sú tefilin nazývané kresťanmi aj filaktérie, čo je odvodené z gréčtiny, zo slova “amulet”. Názov tefilin súvisí s hebrejským slovom tefila = modlitba.

Tefilin je zvykom ukladať mimo používania do bohato zdobených drevených, kovových, či látkových puzdier. Pri vyberaní z nich sa nikdy nesmú len tak vysypať, ale pomaly a dôstojne po jednom vybrať.

Presná inštruktáž s ich manipuláciou, rovnako tak so zakladaním je uvedená napr. v už spomínaných a dnes slovenskému a českému čitateľovi bežne prístupných Šaarej halacha, kap.6.

-chanele-

SYNAGÓGA 9. jún 2013

Posted by chanele6019 in JUDAIZMUS.
Tags: , , , , , , , , , ,
add a comment

Synagóga je miestom modlitieb, ale aj miestom obecných vzdelávacích aj spoločenských aktivít.

Názov “synagóga” je gréckeho pôvodu a vžil sa pravdepodobne v časoch tzv. “helénskych židov” ako náhrada za hebrejské “kehila/kehala”, popr. “kneset”. Práve tieto tri termíny slúžili v židovskom svete na označenie miesta za účelom zhromaždenia sa k bohoslužbe či náboženskej výučbe. Najznámejším názvom pre synagógu je v hebrejčine “bejt kneset”.

Už v čase prorokov existovali mnohé modlitebne roztrúsené po celom území sv. Zeme. Takáto modlitebňa sa nazývala “malá svätyňa” (mikdaš meat).

Po 2. churbane nahradila zároveň synagóga Chrám a modlitby nahradili predpísané obete.

Centrom synagógy je svätostánok (Aron ha-kodeš) – “synagogálna skriňa”, v ktorej sa uchovávajú zvitky Tóry, strieborné ozdoby na Tóru, kópie Tóry, kópie Megily, šofar a pod.

Býva postavený pri východnej strane synagógy, aby smeroval smerom na Jeruzalem a iný možný názov je “hejchal” – podľa veľsvätyne v pôvodnom jeruzalemskom Chráme, či ešte predtým v pôvodnom Stane Stretávania, lebo veľsvätyňa obsahovala aj samotné Desatoro uložené v Arche Zmluvy a vytesané do kamenných dosák. A Sefer Torah zastupuje tieto kamenné dosky.

Dvere do Aron ha-kodeš bývajú vyrezávané ornamentmi, často veľmi honosne. Pred Aron ha-kodeš visí “parochet”- vyšívaním zdobený záves, zväčša zamatový. Visí tam na pamiatku jemne tkaného závoja oddeľujúceho veľsvätyňu od svätyne (2M 26.31-33).

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Aškenázi ho vešajú pred dvere Aron ha-kodeš, Sefardi za dvere.

Synagóga vlastní vždy niekoľko parochetov. Zväčša sa jedná o dary významných členov obce. Cez rok sa používa parochet zamatový, farebný, na Vysoké sviatky z bieleho saténu, aby korešpondoval s farbou pohrebného rubáša, ktorý zbožní na tieto sviatky používajú pri modlitbách ako odev.

Na Tiša be-av je Aron ha-kodeš bez parochetu na znak smútku.

Motívmi výšivky parochetu sú ornamnety, júdske levy, magen David, menora, koruna a zväčša býva na ňom vyšité aj meno darcu. Ornamenty sú reflexiou na prikázanie:”…neurobíš si vyrezávanú modlu, ani podobu ničoho, čo je na zemi, či pod morom…”.

V strede synagógy je umiestnená “bima” – centrálne pódium, mierne vyvýšené nad okolitú podlahu, aby všetci zhromaždení počuli čítaný text čo najzrozumiteľnejšie.

“Bima” býva obklopená mrežou a vystupuje sa do nej po niekoľkých schodíkoch.

Od 19.stor. sa “bima” umiestňuje do čela interiéru pred Aron ha-kodeš.

Z “bimy” sa predčítava Tóra a prednáša sa kázanie rabína (deraša). Ostatné časti bohoslužby vedie chazan z pultu “amud”, umiestneného vpravo pod Aron ha-kodeš. V stredoveku stával “amud” pod úrovou podlahy, aby sa tým naplnil biblický vderš”…z hĺbky volám k Tebe Hospodin…” (Ž 130.1).

Iný názov pre “bimu” je “almemor”. U sefardských Židov sa “bima” nazýva “teva”.

Bohoslužbu vedie obyčajne, už spomenutý chazan – kantor. Pôvodne vyhlasoval chazan začiatok a koniec šabatu, staral sa o synagógu, ale aj iný majetok obce a dával znamenia, kedy bolo treba počas liturgie odpovedať slovkom AMEN.

Od stredoveku prebral aj vedenie bohoslužieb a jeho pôvodné povinnosti vykonáva v súčasnosti “šamaš” – synagogálny sluha.

Od 19.stor. n.l. sa kladie veľký dôraz na jeho hudobné znalosti a hlasovú spôsobilosť kvôli náboženským prednesom. Mnohí kantori sa tak stali kvôli týmto schopnostiam aj veľmi známi.

Pred Aron ha-kodeš visí “ner tamid” – tzv. “večné svetlo”.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Visí na reťazi a pripomína chrámovú menóru. Tá mala knôt v olivovom oleji a preto sa aj v straších synagógach sa tento zvyk stále doržiava a “ner tamid” býva zhotovované ako olejová lampa. V novších synagógach vo svete sa tieto tradičné lampy nahrádzajú už elektrickými.

“Ner tamid” je tiež symbolom viery Izraela a zhmotnením biblického verša “…ľudský duch je svetlo od Boha…” (Prísl. 20.27).

Interiér synagógy sa delí na mužskú a ženskú časť, pričom tieto sú buď oddelené od seba prepážkou (mechica), alebo je ženská časť umiestnená na balkón. Pôvod zvyku nespočíva v diskriminácii žien, ale v snahe uľahčiť mužom bohoslužby, aby títo neboli pri nich prítomnosťou žien rozptyľovaní.

Halacha prikazuje mužom nosiť v synagóge pokrývku hlavy.

Aškenázski Židia volajú synagógu často “šul” (z jidiš), sefardskí “esnoga” (z ladino) a stúpenci chasidizmu zas “štibl” (tiež z jidiš).

-chanele-

TÓRA, TALMUD, MIDRAŠ 21. máj 2013

Posted by chanele6019 in JUDAIZMUS.
Tags: , , , , , , , , , , , , , , , , ,
add a comment

TÓRA / TALMUD / MIDRAŠ

Slovo Tóra sa prekladá ako “zákon”, či “učenie”.

Pred prvým Churbanom (=spustošenie, zničenie; 586 p.n.l.) Izraeliti rozumeli pod slovom Tóra Päť kníh Mojžišových.

Po druhom Churbane (70 n.l.) boli sväté písma konečne usporiadané a v 7. storočí kodifikované Masoretmi (rabínski učenci). Od tej doby sa pojmom Tóra nezvykne označovať len Päť kníh Mojžišových, ale aj celá biblická literatúra (Torah šebichtav = Tóra písaná) a aj talmudistická literatúra (Torah šebe al-pe = Tóra ústna).

Tóra písaná je vlastne “Starý Zákon”, ako ju nazývajú kresťania a delí sa na tri časti. Tóru (Päť kníh Mojžišových; inak tiež “Mojžišova Tóra”, alebo “Tóra pravdy”), Neviim – Proroci a Ketuvim (Spisy).

V hebrejčine nazývame všetky tri časti termínom “TaNaCH”, podľa prvých písmen jej častí.

051
(“Tanach” – kódex)
foto: autorka

Tanach je písaný v hebrejčine a aramejčine. Možno ho nazvať aj najväčšou zbierkou historickej a epickej literatúry a poézie. “Ak niekedy nejaká kniha pohla svetom, bola to Tóra”(Dagobert D. Runes: Slovník Judaizmu).

Mnohí rabíni hovorili o Tóre ako o knihe, v ktorej sú odpovede na všetky otázky.

V najväčšej úcte sa má Päť kníh Mojžišových, ktoré sa čítajú cyklicky rok čo rok. Názvy jednotlivých kníh sa odvodzujú od prvého slova každej z nich. 1.Mojžišova – Berešit (Na počiatku), 2. Mojžišova – Šemot (Mená), 3.Mojžišova – Vajikra (A zvolal), 4.Mojžišova – Bamidbar (Na púšti) a 5.Mojžišova – Devarim (Slová; čiže “Reči” – tj. Mojžišove). Tie sa delia na sidry (synonymum = perašot), týždenné oddiely čítané na šabat, v pondelky a štvrtky. Potom mimoriadne cez sviatky, v novmesiac a na pôsty. V celkovom počte ich je 54. Prvá sidra knihy Berešit sa začína čítať na jeseň na sviatok Simchat Tóra a v priebehu roka sa prečíta všetkých päť kníh. Ku každej sidre sa na šabat pripojuje ešte haftara – čítanie z prorokov, obsahom nadväzujúca na čítanie z Tóry. Názvy sidier sú opäť odvodené z počiatočných slov príslušného biblického textu.

V synagóge sa číta Tóra z pergamenového zvitku (megila), ktorý sa bežne nazýva Sefer Tóra – Kniha Zákona/Učenia, čiže Náuky.

Neviim sa delia na dve časti. “Prví proroci” (Jozue, Knihy Sudcov, Samuelove knihy, Kráľovské knihy) a “Neskorí proroci” (Izajáš, Jeremiáš, Ezechiel a 12 menších prorokov).

Ketuvim zahrňujú v sebe liturgickú poéziu a múdroslovie. Patria do nich Žalmy, Príslovia, kniha Jób, Veľpieseň, Rút, Jerimiášov plač, Kazateľ, Kniha Ester, Daniel, Ezdráš, Nehemiáš a Kroniky.

Historici zaraďujú vznik Tóry približne do obdobia spred 3 500 rokov. Najskôr bola za svätú považovaná len Tóra (Päť kníh Mojžišových), len tesne pred začiatkom nášho letopočtu, boli kanonizované aj prorocké knihy.

Celá písaná Tóra je doslova preplnená prikázaniami (micvot), toleranciou a ohľaduplnosťou. Je akýmsi návodom na každodenný spôsob života, realizáciu harmónie so svetom, návodom ako by mal človek žiť.

Tóra bola pre Židov v diaspóre (hebr.= galut) tým jediným čo si so svojej krajiny so sebou odniesli. I napriek utrpeniu, ktorému boli vystavení, či už v pogromoch, alebo v období inkvizície, svojej viery sa nezriekli a považovali Tóru vždy za svoj najväčší majetok, aký len mohli mať a zakaždým, keď zmenili svoje bydlisko, prvé, čo stavali hneď po synagóge, boli školy na vyučovanie Tóry.

Tóra ústna má podľa tradície tiež svoj pôvod už v dobe zjavenia na hore Sinaj a už vtedy bola akýmsi výkladom Tóry písanej. To, že bola dlhú dobu tradovaná len ústne, má svoju odozvu aj na vzniku jej názvu. Pôvodne totiž nemala byť písomne fixovaná, aby sa zabránilo jej “skostnateniu” – aby zostala večne živá. Keď však po zničení 2.Chrámu (=2.Churban) a strate štátnej samostatnosti hrozilo, že v dôsledku rozptýlenia do ostatných národov (hebr.: galut; gréc.: diaspóra), by mohla upadnúť do zabudnutia, došlo k spísaniu ústnej tradície. Tak vzniklo obrovské mimobiblické dielo judaizmu – Talmud.

Delí sa na dve časti – halachu a hagadu. Halacha – “Chodenie” (tj. Ukazateľ cesty) pojednáva o pravidlách vo všetkých oblastiach života. Zaoberá sa životom veriacich až do podrobností. Nie je nemenná, ale je determinovaná vývojom, no zároveň kladie veľký apel na tradíciu. Ešte aj dnes smie byť obohacovaná o nové poznatky.

Obsahuje diskusie, týkajúce sa poľnohospodárstva, sviatkov, manželského a civilného práva, modlitieb, rituálnych predpisov; vedených Tanaitmi (učenci z prelomu 1.stor.p.n.l. a 2 stor. n.l.), ktoré boli potom na prelome 2. a 3. storočia kodifikované Jehudou ha-Nasim. Ten ich spísal v diele, ktoré sa nazýva Mišna – “Opakovanie”, a ktoré sa člení na šesť oddielov nazývaných “sedarim”, alebo tiež “Šiša sidrej mišna”.

Prvý oddiel sa nazýva “Zeraim” (Semená) a pojednáva o zákonoch o požehnaniach a modlitbách, o siatí, o poplatkoch a daroch pre kňazov, či chudobných pri žatve.

Druhý “Moed” (Sviatky) sa zaoberá Sobotou, sviatkami, zakázanými prácami, predpísanými obradmi.

Tretí “Našim” (Ženy) hovorí o manželstve, zásnubách, svadbe, rozvode a sľuboch.

Štvrtý “Nezikin” (Škody) zas o možnom poškodení a tým následnom súkromnom i trestnom práve, o mravných zásadách a pravidlách. Obsahuje tiež známy traktát Pirkej Avot (Výroky otcov), ktorý pre svoju populárnosť býva vydávaný aj samostatne, nie len ako súčasť Talmudu.

Piaty “Kodašim” (Sviatosti) pojednáva o zákonoch obetí a posledný šiesty “Tohorot” (Čistota) sa zaoberá rituálnou čistotou pri službe kňazov i predpismi zdravotnými.

Tieto diskusie a komentáre k Mišne boli spísané a doplnené o ďalší materiál, ktorý Jehuda ha-Nasi pri svojom spisovaní nepoužil. To je tzv. Gemara. Gemaru rozoznávame Jeruzalemskú a Babylonskú, podľa miesta jej vzniku. Konečnú úpravu Jeruzalemskej Gemary dokončili v 4.stor. n.l. a Babylonskú na prelome 5. a 6. stor. n.l.

Hagada – “Rozprávanie” sa zas zaoberá etickými a filozofickými otázkami, ktoré sprístupňuje čitateľovi v podobe príbehov, podobenstiev a múdroslovia. Je doplnením halachy a čitateľsky je prístupnejšia než halacha.

Gemara spolu s Mišnou tvoria spolu TALMUD. Podľa Gemary Jeruzalemský, alebo Babylonský – známe dielo, Židmi tak milované a starostlivo študované a v minulosti okolitými národmi nenávidené, až v niektorých prípadoch kresťanskou cirkvou pálené na hraniciach, kvôli svojej “údajnej” zhubnosti a kacírstvu.

Talmud je “synonymom židovstva” (J.Franek) a základom ortodoxného židovstva. Je to vlastne súhrn židovského zákona, poznania, múdrosti, pojednáva o všetkých oblastiach ľudského života.

Celá Mišna, obsiahnutá v Talmude, býva vydávaná aj samostatne, doplnená o Maimonidov predslov a iné komentáre. V bežnej reči býva slovo Gemara aj náhradou termínu Talmud.

Jeruzalemský Talmud sa skladá hlavne z halachy, Babylonský je obsiahlejší a získal takmer kanonickú platnosť a to aj napriek tomu, že vo väčšej miere (cca 2/3) obsahuje hagadu. Vysvetliť to možno tým, že v minulosti mal veľmi veľký vplyv a teda aj autoritu. Štúdiom Talmudu sa zaoberajú hlavne študenti ješív (vysoká rabínska škola). Jednou z najstarších a najvýznamnejších ješív v Európe, bola do r. 1939 ješiva v Bratislave. V súčasnej dobe je vo východnej a strednej Európe len jedna jediná ješiva v Budapešti.

V minulosti bola každá škola vedená známym učiteľom, podľa ktorého niesla aj svoje meno. Najznámejším z nich bol Hilel, ktorý celé učenie Tóry vyjadril jedinou vetou: “Nerob druhým to, čo nechceš, aby oni robili Tebe”.

Slovo Talmud je vlastne podstatným menom, odvodeným od slovesného kmeňa slova “učiť sa”. Presnejšie by teda bolo používať na jeho označenie slovné spojenie Talmud Tóra (Učenie Tóry), ale to slúži na označenie výučby Tóry v chederoch, ktoré bývajú zriaďované pri synagógach, pre deti veriacich.

Štúdiu Talmudu napomáha jeho optické členenie. Uprostred je výrok Tóry, týkajúci sa diskusie, okolo neho je menším písmom napísaná mišna, za ňou gemara oddelená hláskami GM a na okrajoch sú ešte menšími písmenami dodatočné komentáre, predovšetkým najvýznamnejšieho komentátora Talmudu, Rašiho, ale aj iných.

Je zaujímavé, že toto členenie vymyslela údajne dcéra pre svojho otca, aby mu tým uľahčila štúdium a zbavila ho tým veľkého množstva kníh uložených na stole.

016
(“TB, traktát Pesachim”)
foto: autorka

Súhrnným kódexom halachy je tzv. Mišnej Tórah (Opakovanie Tóry) napísaná rabim Moše ben Maimonom, čiže Maimonidesom, v 12.stor. n.l. Pôvodne sa tak volala posledná z piatich kníh Mojžišových.

014015

(“Mišne Torah”)
foto: autorka

Je to najhlavnejšie dielo, v ktorom sú usporiadané celé halachické diskusie Talmudu, inak nazývané aj Maimonidov kódex, alebo tiež Jad Chazaka (Silná ruka), podľa 14-tich častí, z ktorých pozostáva a ktoré v gematrii dávajú číselnú hodnotu slova “jad” (ruka).

Iným spôsobom pre zachovanie ústnej Tóry bol a je Midraš (výklad, skúmanie), ktorý je výkladom k jednotlivým biblickým knihám. Poznáme halachické, aj hagadické midraše. Ich doba vzniku ďaleko presahuje obdobie ukončenia písania Talmudu a dosahuje až do obdobia 12.stor. n.l.

Štúdium Tóry je údelom a dedičným právom každého Žida. Je to jeho svätá povinnosť, pretože je napísané: “Lebo jeho potešenie je v Tóre Božej a nad JEHO Tórou premýšľa vo dne v noci”. A múdri Talmudu o tom rozprávajú: “Rabi Jošua ben Levi kedysi povedal: Ktokoľvek sa nenamáha nad Tórou, je v neprávosti Božej. A rabi Jochanan ben Zakaj: Ak si sa naučil veľa Tóry, nedávaj žiadnu zásluhu sebe, lebo k tomu si bol stvorený”.

Vo všeobecnosti možno Tóru a Talmud nazvať židovským učením v celej svojej šírke.

Štúdium Tóry a jej plnenie nie je samozrejme všetko. Musí byť spojené súbežne s poctivou prácou a dobrými skutkami. To je základ a podstata židovstva.

-ch-

MENÓRA 21. máj 2013

Posted by chanele6019 in JUDAIZMUS.
Tags: , , , , , , , , ,
add a comment

MENÓRA
Menóra (sedemramenný svietnik) je symbol s nadzmyslovou podstatou. Vo svojej podstate nie je ničím iným, než prostriedkom spätného pôsobenia na človeka zo sveta duchovna.

Sedemramenný svietnik – symbol judaizmu, má svoj pôvod v Tóre, v knihe Šemot (2M) v sidrách Teruma (2M 25.1-27.19), Tecave (2M 27.20-30.10), Pekude (2M 38.21-40.38) a v knihe Vajikra (3M) v sidre Emor (3M 21.1-24.23).

Bol vyrobený z jedného kusu čistého tepaného zlata, bohato zdobený. Plnil sa čistým olivovým olejom a stával na južnej strane svätyne, kde bol umiestnený pred oponou Svedectva v Stane Stretávania, oproti stolu na predkladané chleby a podľa príkazu musel horieť od večera do rána (2M 25.31-40; 27.20-21; 40.24-25; 3M 24.1-4).

Neskôr, keď bol postavený Šalamúnov Chrám, sa svietnikov používalo desať (1Kr 7.49; 2 Kron 4.7).

Po prvom Churbane v r. 586 p.n.l., sa všetky posvätné predmety (klej kodeš) z Chrámu stratili ako vojnová korisť Antiocha IV. Epifana. A tak bola vyrobená nová zlatá menóra Júdou Makabi (1Mak 4.49), ktorá bola potom v Herodovom Chráme nahradená väčšou a honosnejšou.

Po druhom Churbane (70 n.l.), po dobití Rimanmi, bol odnesený cisárom Titom do Ríma, ako trofej. Táto udalosť je zachytená na Titovom oblúku, na Rímskom Fóre, postavenom na pamiatku víťazstva, Rimanmi. Predpokladalo sa tým, že sa tak naveky podarí uhasiť svetlo Izraela. Pravda je však opakom, svetlo Tóry, ktoré je príkazom (Prísl. 6.23), žiari ďalej.

047foto: autorka

Od počiatku diaspóry bol sedemramenný svietnik používaný predovšetkým na synagogálnych mozaikách.

Kabala v ňom vidí sedem nižších emanácií Boha, ktoré sú súčasťou desiatich sefirot a zároveň troch nižších svetov, Ólam Berija, Ólam Jecira a Ólam Asija.

Svieti v ňom šesť svetiel rozdielnej “činnosti”, spojených v siedmom svetle, ktoré je vo svojej “činnej podstate” totožné s ostatnými šiestimi svetlami súčasne. Prostredníctvom neho žiari vo všetkých ono známe “Svetlo svitania prvého dňa stvorenia” – Ór Bahir – tvorivý lúč, v ktorom je obsiahnuté všetko stvorenie, vo všetkých svojich podobách a pôsobeniach, získavajúce svoje priame pôsobenie vo svetoch, známym “Jehí ór” – Buď svetlo!

Jeho rozžiarenie v prvý deň bolo tak zmesou všetkých ostatných svetiel, žiariacich naraz a rovnako, neprekážajúc si navzájom, pretože vo svojej pravej podstate sú len jedným jediným; rovnako ako sú v prvom dni stvorenia obsiahnuté všetky ostatné dni stvorenia. Takže všetky svetlá sedemramennej menóry sú vlastne “Ór Bahir v činnej podstate” a vplyvom pôsobenia NAJVYŠŠIEHO horia vo všetkých sférach rovnako.

Sedemramenná menóra je tak zdrojom svetla, ktoré rozpínajúc sa prúdi do najvyšších svetov a súčasne v ňom sa všetky ostatné svetlá rozplývajú. Svetlo z neho vychádzajúce tak cez všetky svety smeruje až k Bohu a späť, a my, prepojení s ním cez jednotlivé sefiry s NÍM, získavame tak vyššiu duchovnú podstatu.

Menóra je tak symbolom svetla a duchovna a jej svetlo upozorňuje na prevahu ducha nad hmotou. Tak, ako izraelský ľud tým, že prijal na seba bremeno Tóry, ju jej plnením vyžaruje do priestoru a času, tak aj menóra vyžaruje zo seba samú Tóru a svetlo, ktorým je, a ktoré sa stalo príkazom.

Podľa kabalistov, vo svätyni, na mieste, kde je umiestnená menóra, sídli Šechina (Božia prítomnosť, Talmud Meg.21b) a v samotnej svätyni je analogicky vyjadrené samo vyžarovanie z makrokozmu, cez sféry, v poradí ako bol svet tvorený.

Prvému dňu stvorenia, kedy bolo stvorené svetlo a “Duch Boží sa vznášal nad vodami”, zodpovedá vymedzenie priestoru vo vnútri svätyne pre Šechinu, vznášajúcu sa medzi cherubmi (hebrej keruvím) Archy zmluvy a Tórou v nej uloženou, z ktorých vychádza ono svetlo, ktoré ožiari svet a je príkazom (3M 16.2).

Druhému dňu stvorenia a “oddeleniu vody od vôd” potom prináleží oddeleniu metafyzickej sféry od sféry fyzickej a to medzi Archou zmluvy a príbytkom (2M 26.31-33).

Paralelne s tretím dňom stvorenia, kedy “zem vydala rastliny”, súvisí stôl s predkladanými chlebami, ktorý je akoby výzvou človeka k posväcovaniu potravy (príkazy kašrútu) ponúkané mu Božou milosťou, ktorú predkladané chleby majú pripomínať.

Štvrtému dňu a “vzniku nebeských svetiel” zodpovedá samotná menóra, svetlo Božieho slova, prostredníctvom nej šíreného.

Piaty deň a “stvorenie živočíchov” má paralelu v obetnom oltári;

šiesty deň stvorenia, kedy bol nakoniec “stvorený človek”, nachádza svoj obraz v osobe veľkňaza, zástupcu ľudu a prostredníka Božieho, ktorému zasvätil svoj život a tým oživuje svätyňu v zhromaždení. Je akýmsi prototypom ľudského duchovného naplnenia.

Posledný siedmy deň – Šabat, ideálny obraz svätosti uskutočnený v čase, získava cez svätyňu uskutočnenie v priestore.

-ch-

MAGEN DAVID 21. máj 2013

Posted by chanele6019 in JUDAIZMUS.
Tags:
1 comment so far

MAGEN DAVID

Magen David, alebo “Štít Dávidov” (šesťcípa Dávidova hviezda), pozostávajúca z dvoch rovnostranných protiľahlých a vzájomne sa prekrývajúcich trojuholníkov, sa prvý krát našiel na území bývalej Fenície, z obdobia 7.stor.p.n.l., asi v polke cesty medzi Týrom a Bejrútom, v meste Sidon, na pobreží Stredozemného mora, vo forme pečate i ako kamenný reliéf na synagóge v Kafarnaume.

Názov Magen David (Štít Dávidov) je odvodený z tradícíe, podľa ktorej bol práve tento symbol použitý na vojnovom štíte kráľa Dávida. V rabínskej literatúre však o tom nie sú žiadne záznamy.

Pôvodne sa jednalo o symbol rozšírený na Prednom Východe a s najväčšou pravdepodobnosťou znamenal “šťastie”.

Najstaršia písomná židovská zmienka o ňom pochádza z 12. stor. n.l. v spise “Eškol ha-kofer”, autora Júdu Hadasiho, zaradeného medzi karaitov, v ktorom sú opisované dve starohebrejské písmená “dalet”(pochádzajúce z fénického písma, nie súčasného kvadrátneho, ktoré vzniklo z aramejského písma), prepletené medzi sebou tak, že tvorili podobu dvoch prekrývajúcich sa trojuholníkov.

Spočiatku bol používaný aj rannými kresťanmi. Najviac sa však rozšíril pod vplyvom luriánskej kabaly, ktorá ho používala hlavne ako amulet. Je zaujímavé, že napriek boju mnohých učencov, boli amulety v minukosti v judaizme veľmi hojne používané.

Ako hlavný židovský symbol sa začal používať až v roku 1148 a začal byť všeobecne uznávaný nie len ako symbol judaizmu , ale tiež aj sionizmu.

magen davidilustr. reprodukcia: autorka

Ide o symbol stvárňujúci makrosvet a vesmírnu rovnováhu. Podľa legendy ju používal už izraelský kráľ Šalamún, podľa určitých prameňov známy aj ako najväčší mág doby, v ktorej žil. Avšak, bol by omyl zamieňať si ho s tzv. “Šalamúnovou pečaťou”, ktorou je päťcípa (!) hviezda, a ktorá, napriek Šlamúnovmu prívlastku, nemá s judaizmom nič spoločné.

Sú v ňom zobrazené štyri živly – oheň, voda, vzduch a zem. Ich súvzťažnosť odráža mystické ponímanie stvorenia hebrejskej abecedy a následne nato aj sveta duchovného a hmotného.

“Tri matky” hebrejskej abecedy (alef, mem a šin) tvoria prvý kľúč k bližšiemu poznaniu. Boli stvorené ako prvé zo všetkých 22 písmen. A prvé z nich bolo “šin” reprezentujúce “oheň”(trojuholník s vrcholom hore) a zároveň tiež nebo, charakteristické ľahkosťou a vzdušnosťou (trojuholník s vrcholom hore a vodorovnou priečkou); potom “mem” , teda “vodu” (trojuholník s vrcholom dole) a zároveň zem (trojuholník s vrcholom dole a vodorovnou priečkou), symbol pre všetko ťažké a hutné, a ktoré je protipólom “šinu”.

Nakoniec bolo stvorené “alef” oddeľujúce nebo – “šin” od zeme – “mem” na rovnaké diely a tvoriaceho medzi nimi niečo ako prostredníka.

Keď spojíme “mem” a “šin”, dostaneme slovo “šém”, v preklade “meno”, v ktorom sa nespája len voda a oheň, ale súčasne aj nebo so zemou. Boh s človekom, človek s Bohom. Duchovno s hmotou, hmota s duchovnom.

Grafickým znázornením tak dostaneme dva navzájom sa prelínajúce trojuholníky – šesťcípu hviezdu. Slovo “šém” v spojení s určitým členom v hebrejskej gramatike “ha-šém” sa v hebrejčine používa na slovné označenie konkrétneho Nevysloviteľného Mena Božieho, použitého mimo iné tiež v známej legende o Golemovi, ako prostriedok k jeho obživnutiu.

-ch-

BRIT MILA 4. máj 2013

Posted by chanele6019 in JUDAIZMUS.
Tags: , , , , , ,
add a comment

BRIT MILA

Zmluva s Izraelom má svoje počiatky u Abraháma. Jej podoba je telesná aj duchovná. Obe sa navzájom prelínajú. “Jeho jediného som povolal, požehnal a rozmnožil som ho” (Iz 51.2).

Abrahámova viera a život vymedzuje v sebe jeden spoločný princíp, odovzdávaný z generácie na generáciu. Je to zmluva medzi Bohom a Abrahámom, prenesená na jeho potomkov. Zmluva o živote, spečatená obriezkou ako symbolom posvätnosti ľudskej sexuality a života, pokiaľ je táto a tento, pod kontrolou intelektu a Boha, aby tak človek na večnú pamiatku uchovával a dodržiaval svoju podriadenosť Stvoriteľovi a nezvrhol sa k automatickému inštinktívnemu konzumnému až násilnému preciťovaniu, čím by ľudská schopnosť tvoriť, už nadobudla profánny charakter.

Židovstvo sa dedí po matke. Akékoľvek dieťa, chlapec, či dievča, dedí židovskú národnosť podľa rodovej príslušnosti svojej matky. Byť Židom teda nemá politický ani náboženský podtext, je to príslušnosť k rodu. Svoju generickú príslušnosť nemožno stratiť! Ani konverziou na iné náboženstvo. Dokonca ani vtedy, ak sa židovská matka rozhodne svojho syna neobrezať! Chlapec po rodovej línii ostáva Židom, síce neobrezaným, ale v génoch nesie pečať svojich židovských predkov. Obriezka (Brit mila) je až spečatením tejto príslušnosti. Doslova, akoby pečaťou na vzácnej listine.

Jej prostredníctvom je chlapec prijímaný do Abrahámovho zväzku. Až vtedy sa stáva synom zmluvy. Obriezka sa (ak tomu zdravotný stav dieťaťa nebráni) koná na ôsmy deň po narodení a to aj keby mal tento pripadnúť na Šabat, či iný sviatok. Sú prípady, kedy sa z nejakých príčin nedá presne určiť či sa dieťa narodilo ešte v piatok, alebo už v sobotu, vtedy sa obriezka posúva na pondelok; ak je tento jom tov, tak až na utorok.

Obriezka je sama o sebe jednoduchý úkon, avšak vyžaduje si veľmi prísne hygienické pravidlá a preto sa aj v minulosti zásadne prevádzala vždy v synagóge, lebo domáce podmienky jej nie vždy plne vyhovovali. Podobne, ako sa dnes akékoľvek, aj jednoduché zákroky robia v ambulanciách, alebo v nemocniciach a nie v bytoch.

Obriezku robí muž na to školený – mohel.

Okrem spečatenia zmluvy je obriezka tiež symbolom neochvejnej dôvery, ktorú preukázal Abrahám Bohu. Obrezať vlastného a jediného syna v tak pokročilom veku, nie je vôbec jednoduchá vec! Skúste si ktokoľvek z Vás predstaviť, že by mal niečo také urobiť a ešte bez prítomnosti lekára…

Aj preto nadobúda obriezka v judaizme tak veľký a výrazný význam.

Mohel nemusí byť chirurg, ale musí mať na vykonávanie obriezky osvedčenie vystavené ako rabínmi, tak lekármi.

Pôvodne sa obriezka robila kamenným nožom (Joz 5.2) – snáď obsidiánovým, alebo jemu podobným. V dnešnej dobe sa ale na to používajú vyvarené a dezinfikované, tradičné chirurgické nástroje.

Ak by mohel nedodržal prísne hygienické pravidlá, osvedčenie by mu bolo odobraté.

Mohel býva obvykle dopredu dohodnutý a to dokonca už aj pred narodením dieťatka. Ak je v rodine viacej chlapcov, je zvykom, že všetkých obrezáva ten istý mohel.

Slúžiť ako mohel je veľká česť a nikdy sa za vykonávanie tejto činnosti neberie plat. Mohel má okrem tejto funkcie ešte svoje vlastné zamestnanie, ktoré ho živí.

Vzhľadom na význam, je obriezka veľmi slávnostný akt.

Dieťatko je od matky odnesené najčastejšie svojou starou mamou. V synagóge ho preberá do náručia kmotor, alebo jeho vlastný starý otec a ten ho odovzdá mohelovi. Za kmotra môže byť požiadaný ktokoľvek. Opäť, je to veľká česť.

Pri vstupe kmotra s dieťaťom do sály, všetci prítomný odriekajú 26 verš 118-teho Žalmu: “Požehnaný, ktorý prichádzaš,” (“Baruch ha-ba,”).

Obriezka prebieha pri dvoch slávnostných kreslách. Na jednom sedí kmotor a druhé je prázdne – prináleží prorokovi Eliášovi, ktorého príchod sa spája s mesiášskym vekom (Mal 3.23) – podobne ako na Pésach, kedy sa očakáva jeho príchod; a jeho prítomnosť sa predpokladá na každej obriezke. Verí sa, že nie je dôvod aby neprihliadal na spečatenie zmluvy s novým členom spoločenstva, ako akési zadosťučinenie k biblickému príbehu, v ktorom pôvodne smútil nad tým, že Izrael opustil zmluvu (1Kor 19.10). Jeho prítomnosť zároveň udalosť mimoriadne posväcuje. Stáva sa jej symbolom.

Mohel uloží dieťa na podušku do Eliášovho kresla, obnaží ho, pomodlí sa predpísané biblické oddiele a potom odovzdá dieťa do náručia kmotra. Ten ho drží na poduške na vlastných kolenách, čoby živom oltári, hlavičkou k svojej hrudi a rukou mu pridŕža nožičky, aby sa počas úkonu nemyklo.

Mohel doprevádza obrad brachou: “Buď pochválený, Večný, Bože náš, Kráľ sveta, ktorý si nás posvätil svojimi prikázaniami a prikázal nám obriezku.” Po odstránení predkožky odpovedá otec dieťaťa: “Buď pochválený, Večný, Bože náš, Kráľ sveta, ktorý si nás posvätil svojimi prikázaniami a prikázal si nám prijať tohto syna do zväzku našeho praotca Abraháma.” Ostatní prítomní dodávajú: “Ako bol uvedený do tejto zmluvy, tak nech je uvedený do Tóry, manželstva i dobrých skutkov.”

Úkon spočíva v odstránení predkožky, ktorá deťom prirodzene prevísa cez žaluď. Odkrytá blanka sa rozdelí na dve časti a pretiahne sa za žaluď.

Potom sa krv z ranky odsaje, zastaví sa slabé krvácanie a priloží pripravený obklad.

Kedysi, do obdobia novoveku, robil mohel odsávanie (mecica) ústami. Z hygienických dôvodov (možnosť prenosu herpesového vírusu) sa tento spôsob v dnešnej dobe nahrádza odsatím za pomoci sklenej trubičky, alebo tampónu. Napriek tomu, vo veľmi ortodoxných komunitách sa dodnes preferuje pôvodná alternatíva.

Ak je dieťa staršie ako osem dní, odporúča sa aj prítomnosť lekára.

Potom sa dieťa oblečie, mohel požehná víno, jemne kvapne z neho na pery dieťatka (Ez 16.6: “Povedal som ti, keď si ležala vo svojej krvi. Ži!”), položí mu ruku na hlavu a ešte raz zopakuje požehnanie. Kmotor upije z pohára vína a dieťa je vrátené matke.

Ranku treba ďalšie dni starostlivo ošetrovať a dávať pozor, aby sa kožtička za okrajom žaluďu nevrátila späť a znova ho neprikryla. Ranka sa hojí zhruba 3-4 dni. Mohel chodí priebeh hojenia kontrolovať.

Po obrade sa zvyčajne koná “seuda micva – slávnostné pohostenie prítomných, na pamiatku hodov, ktoré vystrojil Abrahám v deň, keď odstavili Izáka (1M 21.8).

Brit mila sa stala večným symbolom zmluvy medzi Bohom a Izraelom. Jej neprevedenie bývalo považované za zradu, ale v časoch ohrozenia, kedy jej neprevedenie malo zabezpečiť záchranu života a pod., bolo prijateľné.

V dnešnej dobe sa dosť často polemizuje nad zdravotným významom obriezky. Jej prívrženci z radov nežidov jej význam prikladajú hygiene a k nezanedbateľnému faktu, že židovské ženy trpia len mizivým percentom rakoviny krčka maternice.

Jej, naopak odporcovia, prízvukujú na jej ochranný význam a úlohu chrániť žaluď.

Biblická kritika vysvetľuje pôvod obriezky (je obvyklá aj medzi muslimským obyvateľstvom a bežná bývala aj v starovekom Egypte) nutnosťou zabezpečiť nejako hygienu v horúcom a prašnom prostredí púštnych oblastí, kde bola čistá voda vždy vzácnosťou a nebolo možné sa umývať tak často, ako by si to človek prial; a v podmienení na charakter oblečenia, sa mužom bežne stávalo, že zrnká piesku, ktoré sa dostali pod predkožku zapálili citlivú kožu žaluďa. Z tohto dôvodu sa podľa vedeckého vysvetlenia, zaviedol zvyk, predkožku odstraňovať, aby sa nečistoty nemali kde zachytávať.

– chanele –

KAŠRUT 4. máj 2013

Posted by chanele6019 in JUDAIZMUS.
Tags: , , , , , , , ,
add a comment

Hlavnou myšlienkou židovskej tradície o rituálne spôsobilých potravinách spočíva vo viere, že aj jedlom je možné sa duchovne pozdvihnúť a dostať tak ľudské správanie na vyššiu duchovnú úroveň.

Tým, že človek neprijíma potravu len čisto mechanicky, ale že pri tom aj rozmýšľa, sám seba kladie do zvláštnej pozície Božej bytosti, stvorenej na Boží obraz. Predpisy sú z náboženského hľadiska považované za zákon, ktorý nemá žiadne iné opodstatnenie, len počúvať Božie nariadenia a blížiť sa tým Jeho svätosti (3M 11.44-45).
Základné pravidlá kašrutu sú uvedené v Tóre a potom ich ďalej rozpracúva Mišna v Talmude (napr. traktát “chullin”), podrobnosti k veci rozvádza aj 2.časť diela “šulchan aruch”, zvaná “joreh deah”.

Významné postavenie v otázkach kašrutu zohráva aj Maimonidovo dielo Sprievodca zblúdilých.

Základné pravidlá sa týkajú delenia zvierat na čisté a nečisté.

Z cicavcov sa smú jesť párnokopytníky a prežúvavce súčasne (3M 11.3). Zakázané sú ťavy, diviaky a iná divá zver. Pokiaľ je divé zviera párnokopytník a prežúvavec, je kašer, len ak nebolo ulovené, ale za živa chytené a podľa predpisu (šechita) zarezané.

Rovnako sú zakázané ošípané (chazir) (3M 11.4-8, 5M 14.4-8).
Z vtáctva je povolená hydina, ale vylúčené sú spevavce, dravce, pštros a pod. (3M 11.13-19, 5M 14.11-18).

Ryby sa tiež delia na kóšer a nekóšer. Kóšer ryba musí mať ako plutvy, tak aj šupiny (3M 11.9). Zakázaný je žralok, rejnok, jeseter (aj kaviár), úhor, dravé ryby, ale aj ustrice, homáre a iné morské plody, vrátane sladkovodných slávok a slimákov (aj suchozemských) a iných obojživelníkov (žaby, raky).
Niektoré pramene uvádzajú, že duchovný stav kóšer rýb je vyšší. Podľa vedeckých výskumov, kóšer ryby zvyknú plávať v hornom vodnom stĺpci oceánu, tj. bližšie k hladine, kde býva voda čistejšia (pokiaľ na nej nepláva ropná škvrna, samozrejme).

Ryby sa nepotrebujú rituálne zabíjať. Na jednej strane majú chabú cievnu sústavu a tak nie je veľmi čo odkrvovať a na druhej strane, Tóra neuvádza, že by sa krv rýb nesmela jesť. Je zakázaná len krv teplokrvných zvierat a vtákov (3M 7.26-27). Všeobecne sa ale ryby považujú za symbol čistoty. Počas Noemovej potopy nezahynuli a nebolo treba z nich vyberať po pároch.

V kabalistickej literatúre je ryba symbolom cadika – spravodlivého človeka. Cadik má svoje správanie vždy pod kontrolou a vyhýba sa intuitívne všetkým zlým situáciám, preto je jeho symbolom ryba, ktorá nemá viečko a pred ničím nezatvára svoje oči. My ostatní potrebujeme z času na čas oči privrieť a tak sa vyhnúť nesprávnym veciam.

Pri teplokrvných živočíchoch je prikázaná rituálna porážka (šchita) kvôli krvi, ktorej je zviera potrebné zbaviť (3M 7.26-27; 17.10-12), nakoľko krv je nositeľkou duše (1M 9.4, 3M 17.10-14, 19.26, 5M 10.23).
Šchita je vedená tak, aby bolo zviera dôkladne zbavené krvi. Na to sa používa špeciálny nôž (nazývaný “chalaf”) s minimálne dvojnásobnou dĺžkou ostria, než je priemer krku zvieraťa a musí byť maximálne ostrý, bez štrbín a kazov, aby bola bolesť zvieraťa čo najviac minimalizovaná a toto trpelo čo najmenej. Krv odvedená z tela po tomto úkone musí byť zasypaná zeminou, alebo pieskom, alebo popoľom. Rituálnu porážku zvierat smie vykonávať iba k tomu vyučená osoba – “šochet”.

Zakázané sú aj vajíčka so škvrnou krvi v žĺtku.

Mäso rituálne porazeného zvieraťa musí prejsť ešte odkrvením zbytkovej vlásočnicovej krvi. Robí sa to nasolovaním hrubou kryštalickou soľou. Takto ošetrené mäso sa nazýva mukšar.

Mäso sa umyje v studenej vode, nasolí sa a doska , na ktorej sa mäso nachádza sa nakloní pod uhlom asi 45° a asi 3/4 hodiny necháme krv odtekať. Doska nesmie byť drevená, aby nevsakovala krv. Potom mäso opäť umyjeme vo vode.

Odkrvovať je možné aj namočením v studenej vode, do ktorej pridáme ocot. Avšak nie je to oficiálna metóda schválená halachou. Ocot prebytočnú krv vytiahne. Kúpeľ opakujeme niekoľko krát, až kým nie je voda čistá.

Pečeň sa odkrvuje tak, že sa umiestni na rošt a počas úpravy sa krv nechá cez rošt odkvapkávať.

Po odkrvení sa ešte prehliadnu vnútornosti, na ktorých obyčajne vidieť, ak bolo zviera choré – vtedy by bolo jeho požitie zakázané.

Ďalej sa odstránia hlavné žily a šľachy na bedre (1M 32.33) a až potom je mäso považované za kóšer.
Ďalší príkaz kašrutu je zákaz nekombinovať jedlá mäsité (basar) a mliečne (chalav) a má čisto rabínsky charakter. Túto micvu síce zakladá rabínsky judaizmus na verši Tóry :”..nevar kozľa v mlieku jeho matky…”(2M 23.19, 34.36, 5M 14.21) , no pôvod tohto veršu má základ v zakázaní kanaánskeho zvyku pri oslavách jarnej rovnodennosti, kedy sa v zmysle osláv plodnosti varievali kozlence v mlieku a toto jedlo bolo obetované bohom. Mlieko sa varilo v mlieku preto, že toto bolo symbolom života, ktorý ukrývak čarovnú moc a silu. Obetou takéhoto mäsa si jeho jedlíci snažili získať plodnosť a zároveňsi nakloniť miestne božstvá (ugaritské klínopisné texty). Spomínaný verš teda varoval pôvodne pred modloslužobníctvom a odpadlíctvom od viery a nebol výstrahou pred kombinovaním mliečnych a mäsitých jedál. Časom vedomosť o týchto pohanských praktikách pravdepodobne upadla v zabudnutie a micva sa pretransformovala do podoby príkazu o kašrute. Na toto upozorňuje aj sám Maimonides.

Ortodoxne veriaci Židia dodržujú šesť hodinovú pauzu medzi požitím mäsitého a mliečneho jedla, pričom prvé v poradí sa vždy je mliečne, podľa kontinuity: mláďa pije mlieko, dospelé zviera sa chová pre mäso. V umiernenejších komunitách dodržujú pol hodinovú pauzu a pre tých najumiernenejších stačí, keď si medzi požitím mlieka a mäsa prelejú ústa čistou vodou a prejedia chlebom. Časové intervaly sa riadia miestnym minhagom/nosagom (rítus). Minhag ovplyvňuje aj iné rituály a dedí sa po predkoch. Nemožno meniť jeden minhag na druhý, jedine, ak sa veriaci presťahuje do Izraela, automaticky sa prispôsobuje minhagu oblasti, v ktorej sa usadí.

Okrem toho, že nie je povolené jesť súčasne mäso s mliekom, rovnako tak sa oddeľujú aj hrnce a iné náradie používané na prípravu mliečnych jedál od tých na prípravu mäsitých.
Ryby sa jesť smú ako s mäsom, tak aj s mliekom. Sú parve, rovnako tak, ako zelenina, ovocie, alebo včelí med. Sú to tzv. neutrálne potraviny (parve). Parve je aj chlieb (chala, barches), pokiaľ nie je zaprávaný, či potieraný mliekom.
Zakázané je tiež jesť čisté zvieratá roztrhané divou zverou a rovnako tak zdochliny, či zvieratá podozrivé z choroby. Zviera nájdené mŕtve (2M 22.30, 3M 17.15) je považované za zdochlinu – “nevela”. Pod zdochlinou sa rozumie aj zviera uhynulé prirodzenou smrťou, na chorobu, pri nehode, poprípade zabité divou zverou, ale neroztrhané.

Roztrhané, či inak k jedlu nespôsobilé zvieratá a potraviny sa nazývajú v ľudovom jazyku aškenázskych židov, jiddiš “trejfe”, sefardi používajú výraz “taref” – hebrejsky sa termín povie “tréfah” (2M12.30). “Tréfah” je opakom slova “kašer” (jiddiš = košer).

Zakázaný je tiež tuk – chelev (3M 3.17). Tóra pod ním chápe chvost ovce a tuk pokrývajúci vnútornosti, konkrétne lalok pečene a obe obličky.

Nakoľko je zakázané jesť hmyz, je nutné pred prípravou a konzumáciou dôkladne skontrolovať aj zeleninu a ovocie, či ho neobsahuje.

Nad potravinami a ich rituálnou spôsobilosťou dohliada “mašgiach” – ide spravidla a najčastejšie o rabína s touto autorizáciou, ale býva ním aj samostatne na to určená osoba.

Mašgiach vydáva na všetky kóšer potraviny overovaciu pečať rabínskeho osvedčenia, tzv. “hechšer”.
Dôležitou súčasťou kašrutu je ešte úplné vylúčenie chamecu (kvások) na sviatok pésach (viď. článok PÉSACH).

Dodržovaním týchto predpisov o stravovaní sa, prestretý stôl sa stáva v judaizme akoby posvätným obetným oltárom a aj samotné jedenie je tak zasvätené Bohu.

-chanele.

CHATUNA (CHASENE) – SVADBA 4. máj 2013

Posted by chanele6019 in JUDAIZMUS.
Tags: , , , , , , ,
add a comment

CHATUNA (CHASENE) – SVADBA

Uzavretie manželstva sa teší v judaizme veľkej vážnosti a je chápané ako splnenie prvej micvot v Tóre spomenutej: “…a Hospodin Boh riekol: Nie je dobré byť človeku samému, učiním mu pomoc, čo mu bude roveň. …Preto opustí muž otca svojho i matku svoju a prilne k svojej žene i budú jedno telo (1M 2.18, 24).

Manželstvo, napriek v judaizme umožneným rozvodom, je posvätným zväzkom, ktorý sa uzatvára po vzájomnej dohode, ktorú potvrdzuje svadobná zmluva

(ketuba). Je to ručnými maľbami bohato zdobená listina s textom v hebrejčine.

Ketuba zaväzuje muža chovať sa k žene s úctou a k tomu, že ju v žiadnom prípade nenechá bez prostriedkov. Bude sa starať o jej hmotné zabezpečenie počas celého svojho života a zabezpečí jej hmotnú istotu aj po jeho smrti.

Platnosť ketuby sa spečaťuje podpisom. Preto nie je možné uzatvárať sobáš v soboty a cez sviatky.

Samotný obrad predchádza návšteva mikve a v deň sobáša sa snúbenci až do obradu postia.

Obrad sa koná pod chupou (baldachýn) symbolizujúcou nový domov. Zväčša sa koná pod holým nebom. Ak sa koná v synagóge, umiestňuje sa na bimu.

Chupa sa drží v rohoch na štyroch tyčiach a býva zdobená hviezdičkami a citátmi oslavujúcimi manželstvo.

Pod chupu prichádza ako prvý ženích. Privádzajú ho svedkovia. Potom prichádza nevesta (kala) so sprievodom, zahalená závojom, na pamiatku Rebeky, ktorá si pri prvom stretnutí s Izákom zahalila tvár (1M 24.65).

Nevesta obíde 7x ženícha , čím sa začne prvá čas obradu – zasnúbenie (erusin). Po požehnaniach dá rabín snúbencom vypiť ich prvý spoločný pohár vína. Zasnúbenie sa stáva právnym, keď muž nastokne žene na ukazovák prsteň, čím sa mu žena stáva “…zasvätená týmto prsteňom podľa Zákona Mjžišovho a Izraelovho”. Pôvodne sa žene dávala minca, prsteň sa používa až od 7.stor.n.l.

Potom nasleduje čítanie ketuby, “už” manželia vypijú druhý pohár vína, na to sa odrieka sedem požehnaní a ďakuje sa Bohu. Na záver rozbije ženích pohár na pamiatku zničeného Chrámu, lebo ani v časoch šťastia, by sa nemalo zabúdať na churban.

Po sobáši nasleduje slávnostná hostina, je zvykom, že ženích na nej predčíta, či rozpovie derašu (kázeň).

Ako už bolo spomenuté v úvode, judaizmus pripúšťa rozvod. Get – rozvodový list vyhotovuje sofer (podobne ako tefilin, mezuzu a zvitky Tóry) a má presne stanovenú formu a obsah.

Zvláštnosťou v judaizme je tzv. levirátske manželstvo. Je to zvyk podchytený Tórou (1M 25.5-10), kedy v prípade, že muž zomrie bez potomkov, jeho brat je povinný oženiť sa so svojou švagrinou, vdovou po bratovi, pričom prvorodený syn z tohto druhého zväzku je považovaný za syna zosnulého a nesie aj jeho meno. Švagrovské manželstvo sa nazýva JIBUM. Brat zosnulého samozrejme smie sobáš odmietnuť. Vtedy na znak zbavenia povinnosti splniť predpísaný záväzok, žena vyzuje pred svedkami švagrovi topánku. Tento obrad sa nazýva chalica.

– chanele –